Opustila vysnívanú prácu a začala pomáhať deťom

Zuzana Cascino pracuje už viac ako 15 rokov s hendikepovanými deťmi. Fyzioterapia nebola jej snom od malička. Vždy chcela byť novinárkou.

Vyštudovala žurnalistiku a následne pracovala v rôznych médiách. Život sa Zuzane Cascino zmenil po narodení syna. 

„Mal ťažkú diagnózu. Jeho prognóza nebola dobrá, ale po dva a pol roku sa mi s jeho fyzioterapeutkou podarilo dostať ho na nohy,”hovorí Cascino s tým, že dnes je jej syn dospelý a samostatný.

Po tejto skúsenosti sa napokon rozhodla opustiť svoje povolanie novinárky a vyštudovala fyzioterapiu, v ktorej sa podľa vlastných slov našla. Svoje schopnosti zo žurnalistiky využíva určitým spôsobom aj naďalej. 

„Tieto deti často nerozumejú konkrétnym slovám, nevedia, čo je to noha a ja mu môžem márne hovoriť: ‚Vystri nohu.‘ Rozumie však tej naliehavosti – intonácii a tónu, ktorý do toho vložím.”

Zuzana Casino založila vlastné rekondično-relaxačné centrum Adora, no po pandémii ho museli zatvoriť. V súčasnosti v centre Trenčína chystá čoskoro otvoriť nové komunitné centrum pre hendikepované deti.

Niektoré deti cvičí aj desať rokov. Sú v jej starostlivosti od bábätiek, a preto je pre ňu dôležitý nie len dobrý vzťah s dieťaťom, ale aj s jeho rodinou. 

„Musím vedieť, akí sú to rodičia. Majú dôveru vo mňa a ja zase dôverujem im. Nie je to o tom, že ma zaplatia ako terapeuta a ja odvediem nejakú prácu. To nestačí mne, ani im,” podotýka Cascino. 

„Keď im nastavím cviky na doma, povedia mi hneď, či to zvládnu. Povedia mi to otvorene, úprimne, jednoducho nastavíme terapie tak, aby to vyhovovalo konkrétnemu dieťaťu a rodine.”

Zuzana Cascino v súčasnosti pomáha aj deťom na vojnou zmietanej Ukrajine. Pravidelne cestuje na dva týždne do mestečka Svaľava v Zakarpatsku, kde ako dobrovoľníčka pracuje so sirotami v deckom domove. 

„Majú dvojnásobný počet detí, no kapacita teraputov ostala rovnaká,” poznamenáva.

„Médiá dostali do povedomia príbeh tohto detského domova a teraz sa ľudia začínajú o to zaujímať. Často ma zastavujú na ulici a pýtajú sa ma, ako by mohli pomôcť.”

Cascino sa snaží v spolupráci s ďalšími zložkami, ako sú detský ombudsman či nadácia Úsmev ako dar, o vytvorenie rehabilitačného centra pre deti nielen z domova, ale aj z priľahlých oblastí.

„Vojna poškodila v Odese a v prímorských oblastiach rehabilitačné centrá a tie deti momentálne nemajú na Ukrajine veľa možností kde ísť. Vojna môže trvať dlho, potrebujú cvičiť a nemôžu vycestovať do zahraničia.”

Podľa slov Cascino podobný program by chceli vytvoriť aj na Slovensku pre deti z detských domovov.  

„Na tieto deti sa často zabúda. Štát dá rodičom dve percentá, ale už nemyslí na to, čo ak ten rodič nie je alebo ide o profesionálneho rodiča, ktorý má vo svojej starostlivosti desať detí.”